Nikol Znášik

Keď som ostala tehotná druhýkrát, vycítila som to pomerne rýchlo. Ono vlastne aj pri tom prvom raze, no moje pocity sa s tým prvým razom ťažko porovnávajú. Strach tam samozrejme ostal. Obrovský. No niekoľkoročné ubezpečovanie mojim gynekológom, že porodím sekciou ho tentokrát dokázalo akosi skrotiť. Možno prispeli aj informácie o tokofóbii, ku ktorým som sa dostala počas prvého tehotenstva. Neprepadla som sa do depky. Boli to zvláštne pocity. Že tak teda to bude osud… Že to tak prosto má byť… Že sa tak láska „rozhodla“ a nejako to bude… Doslova úsmevný bol pre mňa fakt, že sa to stalo presne po troch mesiacoch od potratu, čo bola doba, kedy najskôr…

Možno si poviete, že mať strach je predsa úplne prirodzené, normálne a každá žena sa do istej miery bojí. Tehotenstvo a materstvo je nová situácia, ktorá so sebou prirodzene prináša obavy. Nepochybujem, že je to tak, no môj strach je skrátka iného kalibru. Má doslova antikoncepčné účinky. Každým rokom som si uvedomovala, že mladšia už nebudem. To, že môj „plán“ byť mladou mamou zlyhal na celej čiare. Stále mi v hlave vyskakovala „vyhrážka“, že ak mám mať deti po 30tke, tak ich radšej nebudem mať vôbec. No a v neposlednom rade ma dobiehal aj fakt, že môj muž išiel do manželstva so ženou, od ktorej dieťa očakával. Kvôli tomu som…

Kým som bola školáčka tak som „plánovala“ byť mladou mamou. Takou okolo 20tky ideálne. Páčila sa mi predstava, že som mladá mamička, ktorá má s deťmi kamarátsky vzťah. Dokonca som tvrdila, že ak mám mať prvé dieťa po 30tke, tak ho nechcem radšej vôbec, pretože už budem stará. Kvôli veku na mňa vyskakoval aj ten strašiak zvýšeného rizika vrodených ochorení a vád u dieťaťa. Na deti však treba dvoch a otca našej dcéry som spoznala, až keď už bol tento môj „plán“ vekovo v pase. 30tka sa blížila a ja som sa začala čoraz viac zamýšľať… Ako som vlastne prišla k „rozhodnutiu“ mať deti? Je to moje vlastné ozajstné rozhodnutie?…

Som mama…. Dnes presne pol roka… Uletelo to, no zároveň mám pocit, akoby miesto pol roka uplynuli aj 3. Je to zvláštny pocit, na ktorý som si stále nezvykla. Je to láska, o ktorú som sa veľmi bála, či ju pocítim. Je to strach, ktorého sa nikdy nezbavím. Sú to slzy v očiach pri pohľade na to dieťa, ktoré vás tým svojim pohľadom doslova objíma za srdce. Sú to nervy, ktoré ma dovádzajú do zúfalstva, že už nikdy nebudem pracovať. Svoje tehotenstvo som pred okolím starostlivo tajila. Bolo iné, ako spoločnosť tak všeobecne očakáva. Nebolo plánované a už vôbec nie vytúžené. Dokonca ani prvé. A v žiadnom prípade to nebolo…