Druhý trimester tokofobičky (Môj príbeh časť 7.)
Druhý trimester môjho tehotenstva sa niesol v duchu letných výletov a príprav detskej izby. Začínalo to byť na mne aj vidieť, nie však verejne, kedže som si za posledné roky obľúbila nosiť aj voľnejšie oblečenie. Rastúce brucho sa mi vďaka tomu darilo úspešne schovávať, a tým som sa úspešne vyhýbala gratuláciám a zdvorilostným rozhovorom, o ktoré som nestála…
Spomínam si na situáciu, kedy mi suseda s úsmevom na tvári na záhrade cez plot povedala, že sa isto teším, že už mám bruško. Ja som jej len sucho odvekla, že vôbec nie, že ja toho nie som vôbec fanúšik. 
Napriek tomu, že sme poznali pohlavie a mali v podstate vybraté už aj meno, pre mňa to bolo stále iba “TO”. Nemala som potrebu sa bruchu ani prihovárať, púšťať „mu“ hudbu a už vôbec nie sa s ním túliť. 
Samostatnou kapitolou boli pohyby našej dcéry, ktoré som postupne začala cítiť stále viac. 
Bolo mi z toho čudne. Vlastne aj teraz, keď si spomeniem, tak moje pocity nie sú iné, hoc je Diana už s nami a milovaná. Obzvlášť vo mne rezonuje spomienka na okamih, kedy sa mi pri jednom z pohybov zdvihol žalúdok. To však mohlo byť možno aj skutočným fyzickým kopancom do žalúdka, nie mojou hlavou…
Prosto…neuveriteľne mi prekážalo, ako sa ma to celé bytostne dotýka. Vadilo mi, že sa to týka mojeho tela. Necítila som žiadnu eufóriu, ani som z toho nebola unesená, že wow zázrak rastie vo mne dieťa. What?? 
No nechutné…
Skrátka som k “tomu” nič necítila, skôr to boli pocity negatívne. A to bol zdroj mojich ďalších strachov, že takéto pocity mi ostanú, aj keď sa dieťa narodí. Že budem nahovno matka, ktorá svoje dieťa nemiluje. Bála som sa popôrodnej depresie. A to neuveriteľne! Pretože s tokofóbiou sa zvyšovalo riziko jej vzniku. 
Začiatkom tretieho trimestra na výlete, kde na ubytku nebolo žiadne zrkadlo, kde by som sa mohla vidieť celá som zistila, že je mi tak lepšie. Že na to až tak nemyslím, ako sa moje telo mení a nepremýšľam nad tým, aké bude potom. Doma som sa tak začala vyhýbať pohľadu do zrkadiel, kde sa vidím celá.
Okrem toho som veľa čítala. Prvá kniha, ktorú som prečítala ešte predtým, ako som nakúpila všetky ostatné bola Koncept kontinua, ktorá pre mňa bola, nazvala by som to osvecujúca. Postupne sa mi v hlave vďaka knihám skladala moja nová predstava o pôrode. Dovtedy som sa orientovala viacmenej iba na seba. V duchu „hlavne to prežiť“. Vďaka štúdiu som však pochopila, že musím chcieť viac. Že práve priebeh pôrodu a to čo sa bude diať krátko po ňom môže byť kľúčové aj pre moje vnímanie novej roly, v akej sa ocitnem. Tiež, že aj na dieťa veľmi vplýva to, ako príde na svet.
Neverila som tomu, že tá láska, o ktorej sa s obľubou hovorí, že ju žena pri prvom pohľade na svoje dieťa pocíti je skutočne taká prirodzená a „automatická“. Obzvlášť skrz plánovanej sekcie som sa skrátka nedokázala na tieto tvrdenia spoľahnúť.
Potrebovala som skrátka istotu, že dokážem pre to urobiť maximum.
Jeden komentár
Spätný odkaz: