- o tokofóbii

Záchrana v hodine dvanástej (Môj príbeh časť 10.)

Poviem vám… cez to všetko okolo môjho tehotenstva a pôrodu, absolútne som nepremýšľala nad tým, že by som si nedokázala vybrať pôrodnicu spomedzi tých, ktoré ponúkalo hlavné mesto. Ešte som sa pohrávala aj s Trenčínom, no to len okrajovo. Zahraničie tým pádom (najskôr) vôbec neprichádzalo do úvahy. Som si tak aj zvykla vravieť v duchu sama pre seba, že som síce možno šiši, ale nie som až tak „náročná“, že by som sa neuspokojila s tým, čo máme doma… ? Koľká naivita….

O Vyškove pri Brne som počula prvýkrát v podcaste MamaGang v rozprávaní Lucky Vančo. Tú epizódu vám sem dám, vrelo odporúčam, je to balzam na dušu.

Spomínam si na to, ako hovorila o tom, že vo Výškove sa dejú (aj) sekcie inak, že miesto rezania sa jednotlivé vrstvy trhajú, vďaka čomu je následná rekonvalescencia a celkový stav po pôrode omnoho priaznivejší. Iba som sa tak zasnívala, že to by bolo super, ale tak kvôli takejto „malichernosti“ snáď nepôjdem rodiť do Čiech. Hrozná naivita….

Vyškov mi v hodine dvanástej odporučila kontaktovať úžasná dula Barborka Píšová. Už prvý kontakt bol niečím úplne iným, ako to, čo sme zažili dovtedy. Opakovane som bola ubezpečená, že ma nik nebude nútiť rodiť tak, či onak. Na dohodnuté stretnutie ďalší týždeň som šla s malou dušičkou. Popravde som bola pripravená po posledných zážitkoch asi na všetko… Tiež som tam šla na pamäti s informáciou, že Výškov sa môže chváliť naozaj fantastickými štatistikami pomerov medzi vaginálnymi pôrodmi a cisárskymi rezmi.

Nakoniec malo stretnutie rovnakú esenciu, ako naša predpôrodná príprava s Jankou. Pochopenie, empatia a vôľa pomôcť. Bola to pre nás oboch neuveriteľná úľava a hoc sme sa mali na definitívne rozhodnutie vyspať, nebolo sa o čom rozhodovať. Nevyšli sme ešte ani z areálu nemocnice a my sme vedeli, že Diana bude mať český rodný list. V štádiu tehotenstva, v akom som sa nachádzala sme nevideli dôvod ani priestor na ďalší „pokus/omyl“.

Potrebovali sme istotu.

Už obaja.

A pokoj. To všetci traja…

To nám opakovane prizvukoval aj primár, ktorý si našiel čas na stretnutie s nami. Taktiež sa nechápavo pýtal, prečo sme s tými požiadavkami, ktoré máme prišli preboha až tak ďaleko? Že predsa nežiadam o nič prevratne neobvyklé… Nuž… ako pre koho…

Bolo rozhodnuté. Diana sa narodí vo Vyškove.

Tá úľava, ktorá sa mi dostavila sa nedá ani slovami popísať….

Ten pocit nemusieť vysvetľovať čo a prečo potrebujem. Že som nemusela opakovať slovo „bonding“. Že ma nik nepresviedčal o tom, že to na sále zvládnem aj bez muža. Že boli pochopené a akceptované moje potreby. Že je to možné aj po sekcii mať dieťa nepretržite u seba!

Budeme v bezpečí.

Všetko bude v poriadku.

Nikto mi nevezme dieťa.

Diana nebude odkázaná na cudzie ruky a prostredie.

Keď sa o ňu nepostarám ja, bude tu pre ňu jej otec.

Všetko je v poriadku.

Všetko bude v poriadku…

O týždeň som mala prísť na poradňu, aby sme mali veci pod kontrolou a dokázali zvoliť čo najvhodnejší termín na sekciu.

Ako to dopadlo?