Keď je 35. týždneň tehotenstva tým najhorším v živote… (Môj príbeh časť 9.)

S indikáciou na sekciu sme sa plní očakávaní vybrali na dohodnutú poradňu do vybranej pôrodnice. Podľa informácií dostupných na internete tam mala byť možnosť naplnenia všetkých mojich/našich potrieb. To hlavné pre mňa bolo:
✅ sekcia samotná,
✅ prítomnosť môjho muža na sále a následne aj na izbe, aby sa smel o naše dieťa postarať on, kým to ja sama poležiačky nedokážem,
✅ bonding priamo po narodení, ak by to nešlo u mňa bola som ok s bondingom u Ľuda,
✅ dieťa bude od prvého okamihu iba pri nás dvoch

Zažili sme tvrdý pád na zem.
Sekcia nebol najmenší problém, no z toho ďalšieho si dokonca urobili aj žarty. V zmysle, že otecko bude mať po narodení iné starosti, ako sa starať o svoje dieťa… Ľudo bol v ambulancii somnou, obaja sme na seba prestrašene pozreli, že či sme opomenuli nejakú dôležitú vec. So všetkou vážnosťou som sa opýtala, že akú starosť majú na mysli. Odpoveď bola, že veď predsa to poriadne osláviť…????

Slovo bonding som musela sestre zopakovať trikrát a potom vysvetliť, o čo by malo ísť. Na to reagovala, že: “Jaj áno, to vám ho prinesú ku hlave ukázať.” ???? Nebolo to síce terno, ale vravím si, že tak ok a môže ten bonding v kontakte koža na kožu suplovať teda otec? Odpoveď bola, nie, to sa nerobí….

Už v ambulancii som sa rozplakala a bola som veľmi rozrušená. Opakovane som sa pýtala dookola to isté opierajúc sa o informácie na oficiálnych stránkach, ktoré však zjavne neboli pravdivé… „Nedá sa, nerobíme, nemáme kapacitu, to zvládnete, aj iné zvládli… „

Odišli sme s radou skúsiť kontaktovať s našimi požiadavkami možno radšej aj súkromné pracovisko…

Zrútil sa mi svet.

Nevedela som, čo robiť.

Po príchode domov som začala zisťovať, aké sú ďalšie možnosti. Bola som zúfalá a nevidela žiadne svetlo na konci tunela. Doľahlo to na mňa a zrútila som sa do úzkostného záchvatu, prvého v živote. V 35.týždni tehotenstva…. Nekontrolovane som plakala, až som miestami nevládala s dychom. Dookola sa mi v hlave krútili myšlienky, ktoré som vyslovovala nahlas, že nemám kde porodiť, že mi zoberú dieťa preč a bude samé, že to neprežijem. Môj Ľudo vydesený nevedel, čo somnou robiť. Trvalo to takmer hodinu…

Na druhý deň som mala telefonát so súkromnou pôrodnicou v Bratislave. Teoreticky do istej miery dokázali zabezpečiť naše potreby, no nebolo to ideálne. Hlavná vec, ktorá mi prekážala bola tá, že manžel sa smel prísť ku nám ubytovať až na druhý deň po pôrode. Nedávalo mi to zmysel a pýtala som sa, že kto sa predsa postará o dieťa dovtedy, veď ja budem musieť ležať. Ale ani sme to s nimi neotvárali, pretože pán sa opakovane vyjadroval tak, že napriek všetkému je on presvedčený, že by pre mňa bolo aj tak najlepšie rodiť vaginálne a ak nie tak ideálne v pôrodnici, kde je nablízku aj psychiatrické oddelenie. ?Nuž veru, ak by mi po pôrode dieťa vzali a odniesli do cudzích rúk, tak by som sa asi aj zbláznila… Vzali sme si čas na rozmyslenie, hoc som to cítila v sebe celkom jasno, že tam Diana svetlo sveta neuvidí prvýkrát…

Nasledujúci deň som dostala mailovú odpoveď z ďalšej pôrodnice… Pri spomienke na ten okamih sa mi aj dnes rozbúcha srdce. Stálo tam, že indikácia na sekciu z dôvodu tokofóbie nie je v žiadnom prípade pádnou indikáciou, ktorú sú oni ochotní akceptovať. Že vaginálne narodené deti majú oveľa lepšie prognózy do života a, že keď sa rozhodnem rodiť prirodzene, som u nich vítaná.

? BUM

Prepadla som sa opäť do úzkostného záchvatu. Ten trval tiež dlho, no kratšie ako prvýkrát, kedže Ľudko už poznal spôsob, ako mi pomôcť. No bolo to príšerné…

V tých okamihoch sa vomne ozývali rovnaké strachy, ako počas prvého tehotenstva. Bolo to však o to horšie, že už nebolo žiadnej cesty späť a ten pôrod MUSEL prísť. To dieťa sa MUSELO nejako dostať z môjho brucha von. A hoc som mala ako takú istotu, že to nebude vaginálne, kompetentní ľudia sa ma snažili presvedčiť o tom, že vedia lepšie, ako psychiater, ktorý písal indikáciu a ja sama, čo potrebujem. ????

Chcela som ujsť. No nebolo kam a ako. Chcela som buď nebyť tehotná, alebo nebyť vôbec… Bolo to, ako padať z 12.poschodia. Vlastne nie, počas toho sa dá aspoň dýchať. Bolo to, ako klesať za plného vedomia na dno oceána so závažím na nohe.

Po pár dňoch prišla nádej. Z českého Vyškova…