Tretí trimester tokofobičky (Môj príbeh časť 8.)

S blížiacou sa jeseňou sa stupňovala moja nervozita z pôrodu. Mala som už pomerne jasnú predstavu o tom, ako by mal prebehnúť a pre pokoj v duši som potrebovala uistenie, že to tak aj bude.

V septembri sme spoločne s Ľudkom absolvovali kurz u Janky. Šli sme tam s očakávaním prípravy na starostlivosť o novorodenca, ako s ním manipulovať, okúpať ho a podobné úkony. To, čo som však stretnutím s Jankou získala ja pre mňa bolo snáď to najlepšie, čo sa mi počas tehotenstva stalo. Dodala mi nádej.

Okrem spomínaného školenia čo si s novorodencom počať som ja osobne od Janky dostala vypočutie a prijatie. Bolo to ako terapia, kde vás pochopia a uznajú, že to, čo sa vám deje sa stáva. Počuť to od ženy, ktorej rukami prešlo obrovské množstvo budúcich matiek bolo upokojujúce. Pretože to nebolo iba také zdvorilostné klišé, bola to jej odžitá prax.

Odchádzali sme odtiaľ s Jankiným ubezpečením, že teraz to mám tak a prekáža mi to tak veľmi preto, že sa to týka môjho tela. No, že keď bude Diana už na svete, tak bude všetko v poriadku a môj pohľad na “vec” sa zmení. Zďaleka som tomu neuverila, no veľmi som dúfala, že bude mať pravdu.

Od tej chvíle som sa stále viac začínala sústrediť na blížiaci sa pôrod a začala som mať obrovskú potrebu mať veci už zariadené a dohodnuté.

Čoraz častejšie ma prepadala panika, že ak by to prišlo skôr, ako by malo a nebudeme mať dohodu, tak ma budú nútiť rodiť vaginálne a ja sa z toho zbláznim. V tých dňoch som si začala vyčítať, že som svoj stav neriešila so psychológom či psychiatrom skôr. V pôrodnici, ktorú sme si (pôvodne) vybrali vyžadovali indikáciu od psychiatra na papieri. Ja som nemala ani len kontakt na žiadneho terapeuta. A uvedomovala som si, ako to je na Slovensku, že čakacie lehoty na termíny sú nepríjemne dlhé…

Zázrakom sa mi podarilo skontaktovať so psychiatričkou, ktorá ma priala u seba v ambulancii hneď na druhý deň, vypočula a následne indikovala sekciu spoločne s odporúčaním prítomnosti môjho manžela počas celej doby hospitalizácie.

Keď som odišla z jej ambulancie s papierom v ruke, rozplakala som sa od úľavy.

Mám to čierne na bielom.

Vložené v tehotenskej knižke.

Je to nepriestrelné.

Nech sa deje čokoľvek, som v bezpečí a budem rodiť sekciou.

A bude somnou aj Ľudko. Celú dobu, aby mi bol oporou a hlavne, aby sa postaral on o naše dieťa, kým sa sama nepostavím na nohy a nedokážem to aj sama. Tak veľmi sa mi uľavilo! To som vtedy netušila, aké peklo nás čaká o pár dní…