- o tokofóbii
-
Vitaj Di! ❤️ (Môj príbeh časť 12.)
Ráno mi prišli spraviť znova pásy a ostávalo opäť len čakať na prípravu sály a popôrodnej izby pre nás. Stále sa u mňa chvalabohu nič nedialo. S Ľudkom sme si krátili čas debatou o tom, aký bude náš život po pôrode a tiež sme sa dohadovali o čom sa budeme rozprávať počas pôrodu, kým nám dajú D, aby bola moja pozornosť odpútaná od toho, čo sa bude diať. Pred pôrodom za nami prišiel aj anesteziológ, aby odomňa získal definitívny súhlas so spinálnou anestézou. Celková pre mňa neprichádzala do úvahy, kedže som chcela byť D k dispozícii okamžite. Nasledovalo cievkovanie, ešte jedny pásy a prišla pre mňa sestra. Na sálu som…
-
Primár mieni, dieťa mení (Môj príbeh časť 11.)
Niekoľkokrát počas tehotenstva som fantazírovala o tom, kedy sa Diana narodí. Riadny termín som mala stanovený na 18.novembra no rátala som s tým, že vzhľadom na plánovanú sekciu to bude o približne dva týždne skôr. A z toho vzniklo to fantazírovanie, na základe môjho pobavenia z toho, že by sa nám doma nebodaj udialo to, že by sme mali od júla na deň presne, každé dva mesiace dôvod na narodeninovú oslavu. V hĺbke samej seba cítim, že nebyť môjho patologického strachu z prirodzeného pôrodu, tak by to tak aj skutočne bolo. Zvyknem si stále robiť srandu z toho, že ma chcelo vlastné dieťa namotivovať, aby som si to s tou…
-
Záchrana v hodine dvanástej (Môj príbeh časť 10.)
Poviem vám… cez to všetko okolo môjho tehotenstva a pôrodu, absolútne som nepremýšľala nad tým, že by som si nedokázala vybrať pôrodnicu spomedzi tých, ktoré ponúkalo hlavné mesto. Ešte som sa pohrávala aj s Trenčínom, no to len okrajovo. Zahraničie tým pádom (najskôr) vôbec neprichádzalo do úvahy. Som si tak aj zvykla vravieť v duchu sama pre seba, že som síce možno šiši, ale nie som až tak „náročná“, že by som sa neuspokojila s tým, čo máme doma… ? Koľká naivita…. O Vyškove pri Brne som počula prvýkrát v podcaste MamaGang v rozprávaní Lucky Vančo. Tú epizódu vám sem dám, vrelo odporúčam, je to balzam na dušu. Spomínam si…
-
Keď je 35. týždneň tehotenstva tým najhorším v živote… (Môj príbeh časť 9.)
S indikáciou na sekciu sme sa plní očakávaní vybrali na dohodnutú poradňu do vybranej pôrodnice. Podľa informácií dostupných na internete tam mala byť možnosť naplnenia všetkých mojich/našich potrieb. To hlavné pre mňa bolo:✅ sekcia samotná,✅ prítomnosť môjho muža na sále a následne aj na izbe, aby sa smel o naše dieťa postarať on, kým to ja sama poležiačky nedokážem,✅ bonding priamo po narodení, ak by to nešlo u mňa bola som ok s bondingom u Ľuda,✅ dieťa bude od prvého okamihu iba pri nás dvoch Zažili sme tvrdý pád na zem.Sekcia nebol najmenší problém, no z toho ďalšieho si dokonca urobili aj žarty. V zmysle, že otecko bude mať po…
-
Tretí trimester tokofobičky (Môj príbeh časť 8.)
S blížiacou sa jeseňou sa stupňovala moja nervozita z pôrodu. Mala som už pomerne jasnú predstavu o tom, ako by mal prebehnúť a pre pokoj v duši som potrebovala uistenie, že to tak aj bude. V septembri sme spoločne s Ľudkom absolvovali kurz u Janky. Šli sme tam s očakávaním prípravy na starostlivosť o novorodenca, ako s ním manipulovať, okúpať ho a podobné úkony. To, čo som však stretnutím s Jankou získala ja pre mňa bolo snáď to najlepšie, čo sa mi počas tehotenstva stalo. Dodala mi nádej. Okrem spomínaného školenia čo si s novorodencom počať som ja osobne od Janky dostala vypočutie a prijatie. Bolo to ako terapia, kde…
-
Druhý trimester tokofobičky (Môj príbeh časť 7.)
Druhý trimester môjho tehotenstva sa niesol v duchu letných výletov a príprav detskej izby. Začínalo to byť na mne aj vidieť, nie však verejne, kedže som si za posledné roky obľúbila nosiť aj voľnejšie oblečenie. Rastúce brucho sa mi vďaka tomu darilo úspešne schovávať, a tým som sa úspešne vyhýbala gratuláciám a zdvorilostným rozhovorom, o ktoré som nestála… Spomínam si na situáciu, kedy mi suseda s úsmevom na tvári na záhrade cez plot povedala, že sa isto teším, že už mám bruško. Ja som jej len sucho odvekla, že vôbec nie, že ja toho nie som vôbec fanúšik. Napriek tomu, že sme poznali pohlavie a mali v podstate vybraté už…
-
Prvý trimester tokofobičky (Môj príbeh časť 5.)
Môj prvý trimester nebol o nevoľnostiach, divných chutiach ani euforických stavoch…(to ale ani ten druhý, ani tretí….) Spätne môžem povedať, že som mala fyzicky veľmi pohodové tehotenstvo, ktoré mi takmer v ničom nebránilo. Ale teda to, že mi gynekológ nakoniec zakázal skákať cez švihadlo, keď som si konečne našla fyzickú aktivitu, ktorá ma neobťažovala, tak to ma naštvalo… Ten prvý trimester bol najviac o prijatí. Toho, že sa niečo končí a iné začne… Že náš život, ako ho poznám bude takým už len pár mesiacov a potom sa navždy zmení. Nenávratne. To bolo najhoršie! Lebo keď človek začne napríklad šoférovať a zistí, že to nie je pre neho, tak ok.…
-
…stalo sa to zas (Môj príbeh časť 4.)
Keď som ostala tehotná druhýkrát, vycítila som to pomerne rýchlo. Ono vlastne aj pri tom prvom raze, no moje pocity sa s tým prvým razom ťažko porovnávajú. Strach tam samozrejme ostal. Obrovský. No niekoľkoročné ubezpečovanie mojim gynekológom, že porodím sekciou ho tentokrát dokázalo akosi skrotiť. Možno prispeli aj informácie o tokofóbii, ku ktorým som sa dostala počas prvého tehotenstva. Neprepadla som sa do depky. Boli to zvláštne pocity. Že tak teda to bude osud… Že to tak prosto má byť… Že sa tak láska „rozhodla“ a nejako to bude… Doslova úsmevný bol pre mňa fakt, že sa to stalo presne po troch mesiacoch od potratu, čo bola doba, kedy najskôr…
-
Najdlhších 45 minút v živote… (Môj príbeh časť 6.)
Bolo to prvý a zároveň jediný krát, kedy som sa počas tehotenstva nášmu nenarodenému dieťaťu prihovárala. Aj to iba v duchu. Po dvoch letoch, ktoré boli najmä vďaka poloprázdnemu lietadlu dosť pohodové nás čakal finálny presun z letiska na ostrov Thodoo, ktorý bol cieľom našej dovolenky. Mali sme ho zajednaný priamo z hotela a rýchloloďou mal trvať okolo 45minút. Hoc sme naň museli čakať pár hodín, na eláne nám to neuberalo, veď sme boli už blízko. Okolo obeda sme sa konečne dočkali a nasadli na speedboat. Vybrali sme si miesta cca v strede lode, ktoré sa nám zdali byť úplne ok. Loď mala koldokola fólie na oknách, čo mi prišlo…
-
Keď strata nebolí (Môj príbeh časť 3.)
Možno si poviete, že mať strach je predsa úplne prirodzené, normálne a každá žena sa do istej miery bojí. Tehotenstvo a materstvo je nová situácia, ktorá so sebou prirodzene prináša obavy. Nepochybujem, že je to tak, no môj strach je skrátka iného kalibru. Má doslova antikoncepčné účinky. Každým rokom som si uvedomovala, že mladšia už nebudem. To, že môj „plán“ byť mladou mamou zlyhal na celej čiare. Stále mi v hlave vyskakovala „vyhrážka“, že ak mám mať deti po 30tke, tak ich radšej nebudem mať vôbec. No a v neposlednom rade ma dobiehal aj fakt, že môj muž išiel do manželstva so ženou, od ktorej dieťa očakával. Kvôli tomu som…