Primár mieni, dieťa mení (Môj príbeh časť 11.)

Niekoľkokrát počas tehotenstva som fantazírovala o tom, kedy sa Diana narodí. Riadny termín som mala stanovený na 18.novembra no rátala som s tým, že vzhľadom na plánovanú sekciu to bude o približne dva týždne skôr. A z toho vzniklo to fantazírovanie, na základe môjho pobavenia z toho, že by sa nám doma nebodaj udialo to, že by sme mali od júla na deň presne, každé dva mesiace dôvod na narodeninovú oslavu. V hĺbke samej seba cítim, že nebyť môjho patologického strachu z prirodzeného pôrodu, tak by to tak aj skutočne bolo. Zvyknem si stále robiť srandu z toho, že ma chcelo vlastné dieťa namotivovať, aby som si to s tou sekciou rozmyslela.. ???? Alebo ak nie to, tak vzhľadom na to, že sa narodila 38+1 skrátka vedela, že jej matke lezie tehotenstvo maximálne na nervy a že teda nie je vhodné to naťahovať. ????

Ale teda…termín sekcie bol naplánovaný. Diana sa mala narodiť 10.novembra. Tak sme sa dohodli na poslednej poradni, na ktorú sme šli pre istotu už pobalení, ak by si nás tam chceli rovno nechať, kedže mne deň predtým odišla hlienová zátka.

Nestalo sa tak a po vyšetrení sme si šli kúpiť ešte nejaké české dobroty do potravín a šli sme domov. Doma sme si dali večeru a ja som ešte dokončovala drevenú aplikáciu na nábytok do detskej izby. Plán bol dokončiť ho do pôrodu. Realita? Hotový nie je dodnes. ???? To preto, že večer mal nečakané pokračovanie.

Neskôr som šla ešte pozrieť kufre, či máme ozaj všetko pripravené na budúci týždeň a okolo desiatej som si šla ľahnúť. Krátko na to, ako som zaspala som sa zobudila na to, že mi začala odtekať plodová voda…

Podľa dohody sme volali do Vyškova, čo robiť. Mali sme sadnúť do auta a prísť. Paradoxne som bola absolútne pokojná. Vôbec som sa nebála toho, že by sa mi mohol pôrod rozbehnúť a ja by som sa ocitla v bolestiach. Nebála som sa nie v zmysle, že KEBY sa tak stalo, ale, že by sa tak VÔBEC malo stať. Prosto som s tým nerátala. Obavy ma prepadli iba v okamihu, keď som začala premýšľať nad tým, či sa D nepýta na svet predčasne…. Okrem toho som cítila aj pokoj a vďaku za to, že sa dieťa vlastne vypýtalo samo. Pretože pri plánovaní vhodného termínu nám primár vysvetľoval, že ideálne by bolo sekciu vôbec neplánovať, ale skrátka počkať kým pôrod začne sám. Len teda takéto vyčkávanie by moja psychika nezvládla a mohlo by sa stať pokojne aj to, že by sa mi pôrod nezačal ani v 43. týždni. Bolo to teda nakoniec celkom paradoxné, že sa mi pôrod začal sám a tiež to bol pre mňa dôkaz toho, ako veľmi v pohode som sa vďaka istote z priebehu pôrodu cítila.

Kým sme sa zbalili, pozamykali dom, odniesli ku susedom psa a vychystali sa z domu na cestu, bola takmer polnoc. Do Vyškova sme dorazili okolo druhej ráno. Na oddelení bol úplný pokoj. Urobili mi vyšetrenia, počas ktorých sme vyplňovali posledné papiere k pôrodu. Všetko bolo v poriadku a doktorka mi stihla aj vysvetliť, že D sa zaručene na svet skorej nepýta, že ak by to bolo aj predvčerom, tak by to bolo ok. Tiež mi bolo vysvetlené, že je v poriadku to, že mi odteká voda a dieťa je určite v bezpečí do chvíle pôrodu sekciou a že ak by som mala bolesti, mám sa ohlásiť.

S týmito informáciami nás poslali na pôrodný box, kde sme si mali pospať. Môj manžel nemáva problém zaspať, takže jemu sa to podarilo, no to sa o mne povedať nedalo. A to napriek tomu, že ani predošlú noc som toho veľa nenaspala. Tak som iba ležala a pozorovala, čo sa deje okolo nás. V boxe vedľa nás prebiehal jeden pôrod. Aby ste chápali, tie boxy mali síce steny, ale zvuk to neizolovalo takmer vôbec.. Miestami mi prirodzené prejavy rodičky spôsobili miernu úzkosť z toho, že by som to nakoniec predsa len musela zažiť. Ukľudnila som sa vždy tým, že to nehrozí, veď ma nič nebolí. Skutočne sa nič nedialo, iba nadránom som pocítila raz jemnú bolesť, ktorá sa dala porovnať s tou menštruačnou. A aj to prešlo v okamihu, ako mi na brucho priložil ruku Ľudko.

Po pár hodinách pribudla ďalšia mamička, ktorej pôrod mi prišiel, ale mimoriadne rýchly, kedže po chvíľke bolo počuť kratší plač dvoch detí a následne ostalo na oddelení ticho.

V tom tichu som si začala uvedomovať to, čo som mala možnosť pozorovať. To prostredie, v ktorom sa tie deti narodili. Ticho, pokoj a prítmie celého oddelenia. Žiaden zhon. Minimum personálu. Žiaden krik. Žiadna hlasná vrava. Keď bolo počuť nejaké hlasy, vždy to bolo vľúdne a povzbudzujúce. Skrátka, ak by som toho bola schopná, tak prirodzený pôrod vo Vyškove by bol určite tiež príjemný zážitok. Z pohľadu pozorovateľky váhajúcim vrelo odporúčam.

Pokračovanie príbehu nájdeš tuto.