…a predsa matka… (Môj príbeh časť 1.)
Som mama…. Dnes presne pol roka… Uletelo to, no zároveň mám pocit, akoby miesto pol roka uplynuli aj 3. Je to zvláštny pocit, na ktorý som si stále nezvykla. Je to láska, o ktorú som sa veľmi bála, či ju pocítim. Je to strach, ktorého sa nikdy nezbavím. Sú to slzy v očiach pri pohľade na to dieťa, ktoré vás tým svojim pohľadom doslova objíma za srdce. Sú to nervy, ktoré ma dovádzajú do zúfalstva, že už nikdy nebudem pracovať.
Svoje tehotenstvo som pred okolím starostlivo tajila. Bolo iné, ako spoločnosť tak všeobecne očakáva. Nebolo plánované a už vôbec nie vytúžené. Dokonca ani prvé. A v žiadnom prípade to nebolo pre mňa akože „najkrajšie obdobie v živote“… 
Strašne ma to obťažovalo a bola som nespočetne veľa krát naštvaná na “toho”, kto to celé tak “bohovsky” vymyslel, že chlap si pritom iba užije a žena následne musí znášať to všetko okolo toho. Akože fyzicky. Obetovať svoje telo a dovtedajší život a hlavne musí na konci tých deviatich mesiacov to dieťa v bolestiach porodiť…
Pôrod bol pre mňa vždy obrovský strašiak. Odkedy si pamätám.
Bolo to turbulentné. Najviac pár týždňov pred samotným pôrodom, keď sme sa rozhodovali, kde sa Diana narodí. Práve to obdobie ma presvedčilo o tom, aby som o svojej diagnóze a skúsenosti hovorila nahlas. Pretože takých, ako ja nás je viac, ako si spoločnosť myslí. A ak to pomôže čo i len jednej žene, tak to bude mať význam.
A tak, symbolicky, ako presne pol ročná matka chcem o tom začať hovoriť. Tak, ako som úspešne tajila svoj druhý stav, budem teraz otvorene zdieľať svoju cestu a skúsenosť matky s diagnózou, ktorú slovenský register diagnóz nepozná: tokofóbiou. Patologický strach z tehotenstva a pôrodu.
