Vitaj Di! ❤️ (Môj príbeh časť 12.)

Ráno mi prišli spraviť znova pásy a ostávalo opäť len čakať na prípravu sály a popôrodnej izby pre nás. Stále sa u mňa chvalabohu nič nedialo. S Ľudkom sme si krátili čas debatou o tom, aký bude náš život po pôrode a tiež sme sa dohadovali o čom sa budeme rozprávať počas pôrodu, kým nám dajú D, aby bola moja pozornosť odpútaná od toho, čo sa bude diať. Pred pôrodom za nami prišiel aj anesteziológ, aby odomňa získal definitívny súhlas so spinálnou anestézou. Celková pre mňa neprichádzala do úvahy, kedže som chcela byť D k dispozícii okamžite. Nasledovalo cievkovanie, ešte jedny pásy a prišla pre mňa sestra. Na sálu som šla po vlastných. Pamätám si, že som bola prekvapená, že bola za rohom ???? Neviem prečo som čakala, že je na inom mieste, ba dokonca na inom poschodí. ????

Na sále bol už celý tím sestier, lekárov a asistentov. Bolo tam veľa svetla a čo som opäť nečakala, aj okno! ???? To bolo jediné, čo som si stihla všimnúť predtým, ako ma posadili na stôl. Za ruky ma držala úžasne milá žena, ktorá doteraz neviem, či bola sestra, alebo lekár, no bol to môj anjel. Zaviedli mi kanylu a pichli spinálnu anestézu. Priznám sa, že som mala jemné obavy, pretože anesteziológ bol síce sympatický no predsa len veľmi mladý muž. Bolo to ale úplne v pohode a veľmi rýchlo sa začal dostavovať aj efekt. Potom to už malo rýchly spád. Dali ma ľahnúť, predomňa natiahli plachtu a po chvíľke bol už pri mne aj Ľudko. Primár mi oznámil, že idú na to, či niečo cítim. Necítila som vôbec nič. Bavili sme sa s Ľudkom o tom, ako budeme s D cestovať a vezmeme ju (okrem iného aj) na Madeiru. Táto naša vopred dohodnutá téma sa ukázala ako dobrý ťah, pretože sme boli predsa len obaja v strese a zdieľať si zrovna tie pocity by nebolo ideálne. Bolesť som síce necítila žiadnu, no tlak, ťahy a to čo sa dialo okolo toho anestéza utlmiť nedokáže. Preto pre mňa bolo veľmi vhodné zamestnať si hlavu niečím, aby som sa nemusela sústrediť na tie pocity za plachtou, ktoré boli predsa len všeliaké. Ako som spomínala v predošlom blogu, vo Vyškove jednotlivé vrstvy pri sekcii nerežú, ale trhajú…

Zrazu som na pravej strane uvidela primára a v jeho rukách Dianu, ktorá plakala. Ja som sa v tom momente rozplakala tiež. Stihla som si všimnúť, že mala vlasatú hlavu, čo ma tak prekvapilo, že som sa hneď musela „posťažovať“ pani, ktorú som nazvala svojim anjelom, ktorá ma držala za pravú ruku, že som to nečakala, že bude mať také dlhé vlasy, že som jej nekúpila ani kefku. ????

Všetko šlo rýchlo a zrazu som naľavo pri hlave videla hlavu svojho dieťaťa zabaleného v perinke. Pozrela som vyplašene na pani, ktorá ju držala a posťažovala sa, že som ju predsa chcela na seba do kontaktu koža na kožu. Chybička se vloudila. V okamihu som počula rázny a rozhodný pokyn spoza plachty: „Vybaliť!“. Hlas patril primárovi. Po chvíľočke už bola D na mojej hrudi. Drobunká, krehká, krásna, voňavá, vlasatá… Tie pocity ma zvalcovali. Pred pôrodom som zvykla premýšľať nad tým, ako bude vyzerať. 3D ultrazvuk mi nebol robený, takže sme to nevedeli. Popravde som sa aj bála, či nebude ozaj škaredá, kedže ja si pamätám, že mi mama spomínala, že som bola vraj strašne škaredá a žltá, lebo som mala žltačku. ???? No naša Diana bola nádherná! ❤️ Už na sále som pocítila výčitky voči tomu, ako som ju vnímala kým bola v bruchu. „To“ decko, sa v sekunde zmenilo na lásku, na ktorej silu som nebola pripravená.

Čo ma na sále mrzelo, že som si ju nedokázala sama držať, pretože som mala v rukách kanyly a musela som ich mať stranou. Neriešila som to ale príliš, lebo som vedela, že o chvíľu nás aj tak dajú na izbu a budeme spolu. D bola na mojej hrudi takmer celú dobu, kým ma šili. Za ten čas sa stihla aj prvýkrát prisať a zahájiť tak úspešné kojenie. Na tú chvíľu kým somnou na sále dokončili čo bolo treba a presunuli ma na posteľ, si ju vzal na seba aj Ľudko, no pretože plakala, tak ju potom zabalili do perinky a už dali ku mne na posteľ, aby nás premiestnili na izbu.

Na sále sa to mlelo všetko veľmi rýchlo, od okamihu, ako som uvidela D som prestala vnímať všetko a všetkých okrem seba a dieťaťa. Bola to nepopísateľná úľava počuť ju plakať a vedieť vďaka tomu, že sme to obe zvládli. Vidieť a cítiť ju zblízka s úľavou, že sa vo mne predsa len nakoniec po tom všetko niečo zlomilo, bolo veľmi oslobodzujúce.

Zo sály nás premiestnili na izbu. Celou cestou som nespustila z Diany zrak. Zakázali mi síce hýbať hlavou, aby som neschytala poanestetickú migrénu, no nešlo to… ????

Na izbe sme ostali už len my traja. Ľudko nám a Dianke urobil prvé fotky a dal mi ju na hruď, kde spokojne spala. Domov nás pustili na piaty deň. Nebyť mojej migrény, tak by sme boli šli aj skôr. Nám ale v nemocnici nebolo vôbec zle, práve naopak, naplno sme využili možnosť kedykoľvek sa na čokoľvek s čím sme si neboli pri D istí poradiť s personálom. Rovnako tak, sme potrebovali pre Dianu vybaviť rodný list a kedže sa narodila pred víkendom, museli sme počkať minimálne do pondelka. Bolo to však príjemných, pomalých päť dní. ????