…stalo sa to zas (Môj príbeh časť 4.)

Keď som ostala tehotná druhýkrát, vycítila som to pomerne rýchlo. Ono vlastne aj pri tom prvom raze, no moje pocity sa s tým prvým razom ťažko porovnávajú.

Strach tam samozrejme ostal. Obrovský. No niekoľkoročné ubezpečovanie mojim gynekológom, že porodím sekciou ho tentokrát dokázalo akosi skrotiť. Možno prispeli aj informácie o tokofóbii, ku ktorým som sa dostala počas prvého tehotenstva.

Neprepadla som sa do depky. Boli to zvláštne pocity. Že tak teda to bude osud… Že to tak prosto má byť… Že sa tak láska „rozhodla“ a nejako to bude…

Doslova úsmevný bol pre mňa fakt, že sa to stalo presne po troch mesiacoch od potratu, čo bola doba, kedy najskôr potom bolo vhodné opäť otehotnieť.

Deň predtým, ako som si robila test (ktorého výsledok som vedela aj bez neho) sa švagrovcom narodil druhý syn. „To budú mať svokrovci radosť, keď sa dozvedia, že im tento rok pribudnú dokopy dve vnúčatá“…prebehlo mi mysľou, keď som videla ich fotku z pôrodnice… “What?? Toto vážne vyplodilo tvoje podvedomie?! ”

Pokora. To bol asi môj najvýstižnejší pocit na situáciu, v akej som sa opäť ocitla.

Pokora, že život, ako ho poznám bude trvať už len pár mesiacov a potom sa navždy zmení.

Pokora, že k nám pribudne malý človek, za ktorého budeme zodpovední.

Pokora, že si už nebudeme môcť robiť čo chceme, lebo tu bude taký malý šéfko.

Pokora, že teraz bude potrebné utrácať peniaze aj za knihy o výchove a detské, nielen tie moje obľúbené.

Fotku pozitívneho tehotenského testu som si neurobila. Rovnako tak som si nepriniesla od gynekológa domov žiadne výtlačky z ultrazvukov. A ani fotky s bruchom nemám dokopy žiadne. Pripadala som si s ním nechutne…

Tehotenstvo som si napriek tomu, že som nemala skutočne žiadne fyzické potiaže absolútne neužívala. Akože také tie reči tipu, že je to najkrajšie obdobie v živote ženy mi nedávali absolútne žiaden zmysel, chápete… O tom prečo a mojich ďalších tokofobických pocitoch opäť nabudúce.

Pokračovanie o mojom prvom trimestri si môžeš prečítať tu.