Najdlhších 45 minút v živote… (Môj príbeh časť 6.)

Bolo to prvý a zároveň jediný krát, kedy som sa počas tehotenstva nášmu nenarodenému dieťaťu prihovárala. Aj to iba v duchu.

Po dvoch letoch, ktoré boli najmä vďaka poloprázdnemu lietadlu dosť pohodové nás čakal finálny presun z letiska na ostrov Thodoo, ktorý bol cieľom našej dovolenky. Mali sme ho zajednaný priamo z hotela a rýchloloďou mal trvať okolo 45minút. Hoc sme naň museli čakať pár hodín, na eláne nám to neuberalo, veď sme boli už blízko.

Okolo obeda sme sa konečne dočkali a nasadli na speedboat. Vybrali sme si miesta cca v strede lode, ktoré sa nám zdali byť úplne ok. Loď mala koldokola fólie na oknách, čo mi prišlo najskôr ľúto, neskôr som ich začala oceňovať. ? Cesta začala v pohode, no krátko potom, ako sme z dohľadu stratili pevninu sme sa ocitli na rozbúrenom mori. Teda… nebola to žiadna búrka. Bolo stále slnečno, no plavili sme sa na vysokých vlnách.

Najskôr sme to brali športovo. Mali sme za sebou asi 20 minút jazdy, vravela som si, že to teda už nebude trvať dlho, veď sme už takmer v polovici a čoskoro opäť uvidíme pevninu ostrova. Dokonca sme s Ľudom chvíľu aj zisťovali pomocou GPS v mobile, že ako rýchlo ideme. Ja som to odhadovala tak na 120km/h. ? Ľudo ma vysmial, že to určite nie, že ideme možno tak 50km/h. Ostala som v šoku, keď telefón ukázal okolo 40km/h.

Vtedy som ešte stihla zaregistrovať igelitové sáčky, ktoré boli v člne všade rozvešané a v duchu sa pýtala, či nám budú ponúkať na predaj nejaké jedlo na váhu. Ich význam som pochopila neskôr, keď ich potrebovala polovica posádky lode vrátane môjho muža. No na váhu im nikto nič neponúkol… Áno, ak hádate, že zvracali, hádate správne…

Vlny boli obrovské, fakt že snáď aj 2 metrové miestami a loďou to otrasne hádzalo. Mala som z toho des a každú chvíľu som nás videla prevrátených v mori a bojujúc v tých vlnách o život. Po pár minútach som usúdila, že obyčajné pozorovanie situácie a čakanie kým to skončí nebude stačiť. Tak som si povedala, že si skúsim afirmovať. Dookola som si v duchu hovorila: „Už sme takmer v cieli.“ , „Každú chvíľu bude na obzore pevnina.“, „Všetko je v poriadku.“ , „Kapitán je skúsený a má takéto situácie zmáknuté.“ , „Dopravíme sa v bezpečí do cieľa.“ atď.

Čiastočne to fungovalo. Avšak, keď nám prišiel jeden z členov posádky oznámiť, že teda cesta sa nám pre túto situáciu “troška” natiahne a že sme ale už približne v polovici cesty, tak ma obliala mdloba. Že už to trvá niečo cez pol hodinu (pocitovo tak dve) a ešte rovnakú dobu treba v tomto stave prežiť. Chytala ma panika. Nepomohol mi ani pokus o vtip na toho chalana, ktorého som sa opýtala, či si nemôžeme dať na chvíľku pauzu. Nechápavo na mňa pozrel…

Minúty trvali hodiny a ja som vedela, že kvôli dieťaťu sa musím nejako ak už nie ukľudniť, tak aspoň sa vynasnažiť, aby sa mi ten stav nezhoršil. Afirmácie už boli k ničomu, pretože tá pevnina FAKT nebola v dohľade. Myslela som vtedy aj na kamošku, ktorá má panický strach z lietania. Poviem vám, ja lietanie milujem, no pri turbulenciách mi tiež nie je všetko jedno. Väčšinou mi stačí v duchu si povedať, že iba ideme po hrboľatých cestách ? (na Slovensku máme na toto dosť dobrý tréning však áno?), no keď to trvá dlhšie mám tiež strach. Ale teda, kamoške som potom písala o našom zážitku a že by toto mohla skúsiť ako terapiu strachu z lietania, lebo po tomto sú turbulencie v lietadle pre mňa prechádzka ružovou záhradou.

V jednom okamihu som zavrela oči, chytila sa za brucho a snažila som sa zhlboka pravidelne dýchať a vôbec nevenovať pozornosť tomu, čo sa deje okolo mňa. V duchu som sa začala Diane prihovárať. Že sme na lodi a troška to nami hádže, ale že to už nebude dlho trvať. Že ideme na krásne miesto a čakajú nás krásne dni. Postupne som jej porozprávala, ako s nami bude cestovať a objavovať svet, ako jej doma chystáme izbu a aj ako sme jej vybrali meno. Bol to dlhý monológ, priam nekonečný. Ale účinný… Podarilo sa mi aspoň trocha ukľudniť a celé to bolo znesiteľnejšie. Hlavne mi to pomohlo odohnať tie najkatastrofickejšie scénare, ktoré ma v hlave prepadali a ktoré vo mne automaticky vyvolávali strach, že keď na to budem takto myslieť, tak to určite privolám.

To, že som sa fakt prihovárala dieťaťu v mojom bruchu a že som ho v tých okamihoch vlastne definitívne “pokrstila” za Dianu mi došlo až po vylodení, po ceste na hotel. Zvláštny pocit to bol…

Ak ťa zaujíma pokračovanie môjho tehotenstva, klikaj sem.