Koho je to rozhodnutie? (môj príbeh časť 2.)

Kým som bola školáčka tak som „plánovala“ byť mladou mamou. Takou okolo 20tky ideálne. Páčila sa mi predstava, že som mladá mamička, ktorá má s deťmi kamarátsky vzťah. Dokonca som tvrdila, že ak mám mať prvé dieťa po 30tke, tak ho nechcem radšej vôbec, pretože už budem stará. Kvôli veku na mňa vyskakoval aj ten strašiak zvýšeného rizika vrodených ochorení a vád u dieťaťa.

Na deti však treba dvoch a otca našej dcéry som spoznala, až keď už bol tento môj „plán“ vekovo v pase. 30tka sa blížila a ja som sa začala čoraz viac zamýšľať…

Ako som vlastne prišla k „rozhodnutiu“ mať deti? Je to moje vlastné ozajstné rozhodnutie? Veď napriek veku necítim žiadnu reálnu túžbu dieťa mať, skôr ma to len desí, s pôrodom na čele. Taktiež som svoj život nepovažovala za nudný či nenaplnený bez dieťaťa. Po boku vysnívaného muža som milovala môj/náš slobodný život. Vždy sme pomerne veľa cestovali a bála som sa, že aj o toto prídeme. Môj Ľudo však dieťa chcel. Veď aj do manželstva sme vstupovali s tým, že dieťa bude… Aj dom sme kupovali veľkosťou s ohľadom na budúce dieťa. Akurát moja hlava nič…

Čím viac som nad tým všetkým uvažovala, tým častejšie som sa pristihla, že som si začala chvíľami vyčítať, že som pohnutá keď nepočujem tikať svoje biologické hodiny… Že počujem iba obavy či to prežijem (skrze pôrodu) a či to bude zdravé. Či my budeme v poriadku a neostane bez nás. A či budem dobrá matka. A či mu dáme všetko čo sa “patrí”. A budem ho ľúbiť, keď ma neláka? A nebude obeťou šikany či inej zloby? A nebudem život s dieťaťom nenávidieť a budem chcieť vrátiť čas? A nieje na svete už ľudí dosť? A v akom svete to preboha bude žiť? (O klimatickej úzkosti opäť nabudúce…)

Postupne som na to prišla… Brala som to automaticky, že dieťa raz bude. Lebo veď, to sa tak “robí”. Ľudia majú deti. Spoločnosť to tak akosi automaticky očakáva. Nebolo to moje rozhodnutie. Bolo to očakávanie spoločnosti.

Precitla som a uvoľnila sa. Zároveň som si sama pred sebou odpustila, že to materinské volanie nepočujem. No môj muž deti chcel. A tak som to nechala plynúť spôsobom “Čo sa má stať sa stane…” A tak sa stalo… Prvýkrát ma to doslova položilo a spontánne ukončenie v cca 8 týždni bolo mojim vykúpením. Keď sa to po 3 mesiacoch stalo znova, bolo to iné…

Nepotrebovala som si robiť test na to, aby som vedela, že som tehotná a už ma to nevzalo, ako to prvý krát.

To, že som sa stala matkou nebolo moje rozhodnutie, skôr by som to nazvala oddanie sa. Láske voči môjmu mužovi, ktorý po dieťati túžil.

Myslím, že by podľa mňa bolo viac než na mieste, keby si spoločnosť viac uvedomovala fakt, že mať deti NIEJE povinnosť, ale možnosť či príležitosť, ktorú prináša (v ideálnom prípade!) vedomé rozhodnutie. A spolu s tým prichádza aj obrovská zodpovednosť, ktorú nemusí byť každý ochotný prijať. Tak isto je to vrcholne intímna vec. To nie je debata o tom, čo mal kto na raňajky predsa…Je to vec, ktorá sa týka iba tej ktorej dvojice a nikoho iného do toho nič nie je. Ani rodinu, ani viac či menej blízkych kamarátov, nikoho iba tých dvoch, ktorých sa to týka. (No a mimochodom politikov už vôbec nie…! )

Azda každému sa niekedy podarí opýtať sa druhého niečo nemiestne. Tiež nie som výnimka. Každý deň však máme príležitosť urobiť to o kúsok lepšie. Alebo niekedy radšej neurobiť… Myslime na to…