Prvý trimester tokofobičky (Môj príbeh časť 5.)

Môj prvý trimester nebol o nevoľnostiach, divných chutiach ani euforických stavoch…(to ale ani ten druhý, ani tretí….) Spätne môžem povedať, že som mala fyzicky veľmi pohodové tehotenstvo, ktoré mi takmer v ničom nebránilo. Ale teda to, že mi gynekológ nakoniec zakázal skákať cez švihadlo, keď som si konečne našla fyzickú aktivitu, ktorá ma neobťažovala, tak to ma naštvalo…

Ten prvý trimester bol najviac o prijatí. Toho, že sa niečo končí a iné začne…

Že náš život, ako ho poznám bude takým už len pár mesiacov a potom sa navždy zmení. Nenávratne.

To bolo najhoršie! Lebo keď človek začne napríklad šoférovať a zistí, že to nie je pre neho, tak ok. Odloží kľúče, predá auto a čau, vozím sa ďalej MHD. Áno, mala som strach aj šoférovať a kým som vodičák začala ozajsky používať, nosila som ho v peňaženke 10 rokov… Ale dieťa? Žiaden trial ani demo, ani vrátiť sa to nedá… Nič!

Sakra… A ten pôrod! Zabite ma…!

A čo keď to dieťa nebudem mať rada, nevytvorím si ku nemu cestu a vzťah?

Čo ak ho budem viniť alebo si to vyčítať, že som si ním skazila život?

Čo ak budem nahovno matka?

A čo môj vzťah s Ľudom?

Čo ak sa mne alebo jej otcovi, alebo nám obom niečo stane a ostane bez nás?

A aký vlastne bude mať to dieťa život v tomto skazenom svete, plnom hoaxov a dezinformácii, ktorého planéta sa ešte aj vrútila do klimatickej krízy a väčšine ľudstva je to šumafuk?

Takéto rôzne otázky ma prepadali denno-denne…

Snažila som sa cez to všetko posledné mesiace svojho bezdetného života užiť na maximum. V apríli som nám kúpila letenky a bookla hotel na mojich vysnívaných Maledivách… (To som si tak zvykla tiež vravieť, že nemôžem byť ešte tehotná a mať dieťa, lebo som ešte nebola na Maledivách 😀 Dnes sa paradoxne doma už veľmi tešíme, keď sa tam raz vrátime už traja, aby sme D tú nádheru tiež ukázali.)

Taktiež sme si naplánovali pár kratších výletov počas celého leta.

Tú tehotenskú knižku som nakoniec dostala a s ňou prišlo postupne aj to finálne prijatie situácie, v akej som sa ocitla. Dôkazom toho mi bolo to, že som nám nakúpila prvé knihy o výchove. Impulz prišiel ale paradoxne od manžela, ktorý nemá príliš čas byť knihomoľ ako ja, že teda by sme asi mali kúpiť nejakú literatúru a nakázal mi zaobstarať nám knižky podľa rád od našej kamošky Mišky, ktorá tiež píše blog, takže si jej skvelé tipy na knihy môžete pozrieť priamo u nej tiež.

To bol ozajstný zlom, keďže som začala vnímať tú zodpovednosť hoc som voči “tomu” reálne nič extra necítila. V skutočnosti ma desil ten deň, kedy ma dieťa prvýkrát kopne.

Možno som chcela vedieť aspoň tie praktické veci, ktoré sa dali naštudovať, keď už tie materinské city boli akosi stále ticho…..

Tie sa však nakoniec v kritickej situácii, na začiatku druhého trimestra nečakane ozvali a samú ma to vtedy veľmi prekvapilo! Nabudúce poviem o čo šlo.