Keď strata nebolí (Môj príbeh časť 3.)

Možno si poviete, že mať strach je predsa úplne prirodzené, normálne a každá žena sa do istej miery bojí. Tehotenstvo a materstvo je nová situácia, ktorá so sebou prirodzene prináša obavy. Nepochybujem, že je to tak, no môj strach je skrátka iného kalibru. Má doslova antikoncepčné účinky.

Každým rokom som si uvedomovala, že mladšia už nebudem. To, že môj „plán“ byť mladou mamou zlyhal na celej čiare. Stále mi v hlave vyskakovala „vyhrážka“, že ak mám mať deti po 30tke, tak ich radšej nebudem mať vôbec. No a v neposlednom rade ma dobiehal aj fakt, že môj muž išiel do manželstva so ženou, od ktorej dieťa očakával. Kvôli tomu som prežívala aj obdobia, kedy som sa trápila, že ma preto, že mu niesom „ochotná“ a schopná dať dieťa opustí. No cez to všetko ma to každým rokom desilo viac…

Pôrod spodom neprichádzal do úvahy. Predstava sekcie tiež nebola ružová. Operácia, pri ktorej žene narežú štyri vrstvy na tele… ďakujem pekne… Napriek tomu, to bol v mojej mysli jediný možný backup na ukončenie prípadného tehotenstva.

Nebyť môjho empatického gynekológa, ktorý ma celé roky ubezpečoval, že ak by to prišlo porodím sekciou a všetko bude ok, by som možno skutočne nikdy neotehotnela.

Cítila som veľkú úzkosť pri predstave, že vidím na tehotenskom teste tie dve čiarky…. A ono sa to stalo…. Cyklus som mala vždy ako hodinky, preto keď “to” neprišlo ako malo, začala som mať obavy. V rozhovoroch s kamoškami, ktoré ma dobre poznajú a vedia koľká u mňa bila, som strach a stres “zakrývala” humorom. Bol začiatok novembra a krajina sa zmietala v jesennej vlne covid pandémie. Bola som súčasťou laboratórneho tímu plošného testovania v našej obci. Zdravotníkov bolo málo, tak som sa prihlásila na výpomoc aspoň na jeden deň, hoc som mimo tohoto fachu už niekoľko rokov. Bolo to tak zlé, že ešte počas soboty nemali zabezpečený tím na nedeľu a tak sa snažili prehovoriť koho sa dalo, aby napriek únave prišiel aj na druhý deň. Aj mňa prehovárali, no naozaj som sa na to necítila. Organizátori boli fakt zúfalí a dúfali, že ma prehovoria aspoň na pol dňa. Keď som nakoniec vyslovila, že existuje predpoklad, že som tehotná, tak okamžite cukli. Reálne som však v tej chvíli dúfala v to, že to tak naozaj nie je…. No osud to chcel inak.

Na ďalší deň večer som si robila test. Napriek tomu, že som ho nerobila ráno, tá “tehotná” čiarka sa vyfarbila prakticky okamžite. Vlastne skôr, ako tá kontrolná… To som si tak vravela, keď som to pozorovala, že veď jasné, to je tá kontrolná….. Pre istotu som si znova pozrela návod na test, aby som sa uistila, že “tá” čiarka je kontrolná. No a kým som “preklikla” zrak z návodu späť na test, tak to bolo jedno, pretože na teste už boli jasne vyfarbené dve ružové čiarky. Bol to šok, v ktorom som sa z výsledku smiala…

Testy boli v balení dva, tak som si na druhý deň ráno urobila aj ten druhý s nádejou, že ten prvý sa mýlil… Samozrejme, bol pozitívny. Odišla som z kúpelňe za manželom do kuchyne, kde som precitla do reality a vydesene sa rozplakala.

Neovládateľne ma dobiehali všetky moje strachy…

Cítila som sa ako na kraji útesu, z ktorého som nútená skočiť proti vlastnej vôli.

Bola som zúfalá, v šoku a vydesená.

Ľudo sa ma, ako vždy a vo všetkom snažil podržať a dodnes si pamätám, ako mi v tej situácii povedal, že bude pri mne stáť, nech sa rozhodnem akokoľvek. Musím priznať, že to bol pre mňa ďalší menší šok, pretože som dobre vedela, že túži mať dieťa a že sa vo vnútri svojej duše teší z toho, že sa ocitol na ceste za tým stať sa otcom. No navonok si netrúfol sa tešiť. Vlastne nemohol, keď videl čo to spravilo so mnou. Bolo to aj pre neho veľmi ťažké.

Nasledujúce dni som sa čo najviac sústredila na prácu. Pomáhala mi nemyslieť na to čo sa dialo. Avšak, zakaždým, keď som si ten fakt uvedomila sa mi tisli slzy do očí a cítila sa… akoby mi bežal counter s odpočítavaním na koniec sveta.

Po pár dňoch som bola u gynekológa, ktorý mi potvrdil tehotenstvo. Všetko vyzeralo byť v poriadku. O dva týždne som mala prísť na kontrolu. Na tej mi lekár oznámil, že plod je menší ako by mal byť a môže sa preto stať aj, že už nežije… Vyskočilo mi svetielko nádeje…

Áno, aj to je tokofóbia, že vás takéto slová nezarmútia, ale naopak vlejú do vás nádej, že váš problém bude „vyriešený“ a nebudete musieť čeliť tomu najhoršiemu strachu, aký v sebe nosíte. Na ďalšiu kontrolu som mala prísť opäť o dva týždne. Bol koniec novembra a mne sa po tej kontrole vrátila dobrá nálada a úsmev na tvári. Gynekológ mi oznámil, že plod sa nevyvíja a do dvoch týždňov mám očakávať silnejšiu menštruáciu. Už v tej chvíli to bolo pre mna skončené a “vyriešené”. Brutálne sa mi uľavilo…

Nesmierne ťažké to všetko bolo aj pre Ľuda. Nemohol/ nevedel sa tešiť z toho, že by sa mohol stať konečne otcom, pretože ja som z toho bola nešťastná. Nakoniec mu ostalo aj sklamanie, že ním nebude, no zároveň sa mu uľavilo, pretože po viac ako mesiaci som sa dokázala opäť smiať.

Svojmu lekárovi som bola vďačná za to, že ma nehnal na kyretáž. Povedal mi o nej ako o možnosti, pre ktorú som však nevidela význam sa rozhodovať. Bola som rada, že “sa to” dorieši samé, doma, v čase, kedy telo samé usúdi, že je to vhod. Bez invazívneho postupu v nepríjemnej nemocnici.

Po príčine sme taktiež nepátrali. Faktom je to, o čom sa až tak veľa tiež nehovorí a to, že podobne ako moje prvé, končí 15-20% tehotenstiev. Príčiny sú rôzne, veď nakoniec, aj keď sa sadia semienka do zeme, tak sa neujmú všetky. Nuž a u mňa by ma neprekvapilo, keby zaúradovala psychika…

Týmto chcem povzbudiť tie, ktorým sa to možno stalo, alebo nebodaj stane. Neberte si to za vinu. Chápem, že ak je tehotenstvo želané a nastane strata, tak to zarmúti. Pozitívne na tom je aspoň to, že sa to podarilo a je teda do budúcna šanca, že sa to podarí opäť.